Buzuki (novogr.Μπουζούκι) jegréckystrunový brnkací nástroj, pôvodne zAnatólie. Prvé zmienky o tomto nástroji spadajú doGrécka, do 4 stor. pred Kr. Išlo pôvodne o nástroj, ktorýGréci prevzali od anatólskych civilizácií, strunový nástroj podobný buzuki používali užChetiti. Tento helenistický grécky nástroj sa nazývalpandurion a mal tri struny. Vbyzantskej dobe patril tento nástroj medzi najpopulárnejšie nástroje a používal sa aj pri cirkevných spevoch, nazýval sa tamburas. Po pádeByzantskej ríše tento nástroj prevzaliTurci a stal sa tiež tureckým ľudovým nástrojom. V tom čase sa zaužívalo aj pomenovaniebuzuki, ktoré pochádza zperzštiny, konkrétne zo spojeniatambur-e bozorg (veľká tambura). Tento nástroj bol populárny u Grékov zo západnejMalej Ázie, zIónie počas celého trvaniaTureckého sultanátu. V materskom Grécku sa brnkacie nástroje vyskytovali hlavne ako sprievod k dychovým nástrojom. Ale práve v pevninskom Grécku sa udržalo pôvodné pomenovanietamburas, vMalej Ázií sa používal názovbuzuki, hoci tieto dva nástroje sa od seba líšili veľkosťou (tamburas bol väčší).
Približne v roku1900 boli v mestáchSmyrna aKonštantínopol otvorené grécketaverny s typickou maloázijskou gréckou hudbou. V Smyrne bola populárna taverna Kafé Áman. V roku 1921, po vojne a tureckej genocíde, podpísaloGrécko aTureckovýmenu obyvateľstva.Maloázijskí Gréci sa teda po tisíckach rokov vrátili do materského Grécka. Gréci z Konštantínopolu a zo Smyrny priniesli do Grécka tradičnú mestskú kultúru a aj buzuki. Spočiatku bola táto hudba populárna v gréckom podsvetí, no už čoskoro sa stalo buzuki populárnym nástrojom aj u bežného ľudu. Vznikol hudobný štýlrembetiko, prvý štýl buzuki. Išlo o hudbu gréckeho podsvetia a aténskej nižšej mestskej vrstvy, ktorú tvorili najmä grécki prisťahovalci z Malej Ázie. Buzuki bolo v tých časoch dokonca zákonom vládyJoannisa Metaxasa zakázané. Významným predstaviteľom tohto štýlu bolMarkos Vamvakaris, ktorý sa preslávil piesňami hranými nabuzuki, akoFrangosyriani čiDiazigio. V roku 1935 sa vytvorila prvá kapela rembetiko, teda aj prvá organizovaná moderná kapela s buzuki, ktorú viedol práve Vamvakaris a tiež významný hudobníkStratos Pajumtzis. Po druhej svetovej vojne bolo buzuki populárne u väčšiny ľudu. Jeho vzhľad upravil definitívne do finálnej trojchordovej podoby v 50. rokoch významný hudobníkManolis Chiotis, čo umožnilo širší výber melódií. Od 60. rokov sa tento nástroj stal typickým pre grécku hudbu a bol spopularizovaný aj vďaka slávnym filmom akoGrék Zorba. Zo starého gréckeho tancasyrtos sa v šesťdesiatych rokoch vyvinul žánersyrtaki, hrané na buzuki. Práve Chiotis sa dnes považuje za najlepšieho hráča na tento nástroj, hral na ňom veľmi rýchlo a často kombinoval grécke a latinskoamerické hudobné žánre.
Slávne piesne hrané na buzuki:Siko chorepse Syrtaki, I Margarita I Margaro čiOniro demeno. V nasledujúcich rokoch sa preslávili najmä skladateliaMikis Theodorakis (zložil pieseň Zorbas),Jorgos Zambetas, Manos Loizos, Manos Chatzidakis (preslávil sa aj piesňou Deti z Pirea), Stavros Xarchakos, Stavros Kujumtzis, a spevákGiorgos Dalaras. Dnes je buzuki v Grécku veľmi populárne a vznikol i populárny orientálny štýltsifteteli, akýsi návrat ku klasickej maloázijskej gréckej hudbe.
Z buzuki sa vyvinulo ibaglamas (akési menšie buzuki).
Od Grékov prevzali buzuki dokonca ajÍri. Buzuki sa popri tradičnej gréckej hudbe stalo dnes najpopulárnejším gréckym hudobným nástrojom a používa sa takmer vo všetkých hudobných štýloch Grécka. Používa sa aj v populárnej modernej hudbe. Nástroje podobné buzuki sú hlavne turecké, arabské a indickécitary, ale aj balkánskemandolíny, ako aj chorvátska tambura a mandolína z Talianska.
Commons ponúka multimediálne súbory na témubuzuki.