V roku1773 Británia poskytlaSamuelovi Adamsovi a jeho stúpencom potrebnú iskru. Mocná Východoindická spoločnosť, ktorá sa ocitla v ťažkej finančnej tiesni, sa obrátila na britskú vládu, ktorá jej udelila monopol na všetokčaj vyvážaný do kolónií. Vláda dovolila Východoindickej spoločnosti priamo zásobovať maloobchodníkov a obísť tak koloniálnych veľkoobchodníkov, ktorí predtým obchod sprostredkúvali. Po r.1770 prekvital ilegálny obchod natoľko, že väčšina čaju konzumovaného vAmerike bola cudzieho pôvodu, dovážaná ilegálne bezcla. Predajom čaju prostredníctvom vlastných agentov za cenu oveľa nižšiu, ako bola cena zaťažená clom, Východoindická spoločnosť dosiahla, že pašovanie stratilo zmysel, a zároveň ohrozila existenciu nezávislých koloniálnych veľkoobchodníkov. Koloniálni obchodníci, pobúrení nielen stratou obchodu s čajom, ale aj monopolistickými praktikami, sa pridali k agitácii radikálov za nezávislosť.
V južných i severných prístavochatlantického pobrežia boli agenti Východoindickej spoločnosti nútení ustúpiť a nové zásielky čaju sa buď vrátili doAnglicka, alebo uložili do skladov. VBostone však agenti kolonistom vzdorovali a s podporou kráľovského guvernéra urobili prípravy na vylodenie prichádzajúcich zásielok bez ohľadu na odpor. 16. decembra1773 skupina mužov preoblečených zaIndiánov z kmeňaMohawkov pod vedenímSamuela Adamsa prenikla na paluby troch britských lodí kotviacich v prístave a vyhádzala debny s čajom do vody. K tomuto skutku ich viedla obava, že keby čaj vyložili na breh, kolonisti by zaplatili daň a čaj kúpili.Adams a jeho skupina radikálov pochybovali o tom, že by ich krajania zostali verní princípu. Británia musela čeliť kríze. Východoindická spoločnosť konala na príkaz parlamentu, a ak by zničenie čaju zostalo bez potrestania, parlament by pred svetom priznal, že nemá nad kolóniami kontrolu. Verejná mienka v Británii takmer jednomyseľne odsúdila bostonský čajový večierok ako prejav vandalizmu a dovolávala sa zákonných opatrení, ktoré by rebelantských kolonistov priviedli k poslušnosti.
