| Bosnianske kráľovstvo Босанско краљевство Bosansko kraljevstvo
| |||||||||||||||
Geografia
| |||||||||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||||||||
Národnostné zloženie | |||||||||||||||
kresťanstvo:katolicizmus,pravoslávie,bogomilstvo,Bosnianska cirkev (čikr'stjani, bývajú stotožňovaní s bogomilmi) | |||||||||||||||
| Štátny útvar | |||||||||||||||
dedičná feudálnamonarchia | |||||||||||||||
| |||||||||||||||
Bosnianske kráľovstvo[1][2] (zriedkavejšie:Bosenské kráľovstvo[3][4], pobosniansky, resp.srbochorvátsky: Босанско краљевство,Bosansko kraljevstvo) bolstredoveký štátny útvar existujúci v rokoch1377 –1463. V čase svojho najväčšieho rozmachu za vlády jeho zakladateľaTvrtka I. sa rozprestieral na území dnešnejBosny a Hercegoviny,Čiernej Hory,Srbska achorvátskejDalmácie. Kráľovstvo vzniklo povýšenímBosnianskeho banátu na kráľovstvo v roku1377. V 15. storočí kráľovstvo podľahlo rozpínavostiOsmanskej ríše a časť území pripadlaUhorsku.
Vranom stredoveku bolo územie osídlenéslovanskými kmeňmiChorvátov aSrbov. Po vzniku prvých slovanských štátnych útvarovBosna striedavo spadala pod nadvláduChorvátskeho kráľovstva, alebo pod nadvládu srbských kniežat. V rámciChorvátskeho kráľovstva tvorila časť Bosny zrejme poloautonómne panstvo s hlasovacím právom. V 11. storočí sa za vládyBazila II. sa spolu so srbskými a chorvátskymi územiami opätovne dostala pod nadvláduByzantskej ríše, kde však zotrvala len do 40. rokov 11. storočia, keď sa opätovne vrátila pod nadvládu nezávisléhoChorvátska. V roku1087 ju získalo srbské kniežatstvoDuklja. Záujem o územie malo ajUhorsko, ktoré v roku1102 inkorporovalo chorvátsku korunu do podriadeného postavenia v rámcipersonálnej únie. V roku1154 sa prvýkrát spomínaBosniansky banát na čele s bánomBorićom, ktorý vykonával miestnu správu pre uhorského kráľaBelu II. Ďalšími významnými bánmi boliKulin aMatej Ninoslav. V tomto období sa v krajine rozmáha východné kresťanstvo abogomilská heréza, ktorá sem prišla zBulharska. Pápež a Uhorsko sa snažili krajinu priviesť ku katolicizmu aUhri protibogomilom dokonca usporiadalikrižiacku výpravu. Katolícku vieru sa v krajine od roku1291 snažili šíriť ajfrantiškáni. Na prelome 13. a 14. storočia krajinu ovládli chorvátski oligarchoviaŠubićovci. V 14. storočí moc Bosny za vládyŠtefana II. Kotromanića zosilnela a krajina sa stala nezávislou od mociUhorska a svoju pozíciu udržala aj vo vzťahu voči Srbsku. V roku1353 sa stal bosnianskym bánomŠtefan Tvrtko Kotromanić, ktorý výrazne rozšíril moc krajiny a v roku1377 sa prehlásil kráľom.[5]
.jpg)
VládaŠtefanaTvrtka Kotromanića bola zlomovým obdobím v dejinách Bosny. Tvrtkova vláda sa niesla v znamení bojov s vonkajšími i vnútornými nepriateľmi (napr.bogomili). Hoci v ranom období svojej vlády Tvrtko časť územia (Zachlumsko) stratil v prospech uhorského kráľaĽudovíta I., v 60. rokoch 14. storočia sa jeho vzťahy s Uhorskom sa zlepšili. Ľudovít dokonca Tvrtkovi dopomohol k návratu na trón po bogomilskej revolúcii v rokoch1365 –1367. V 70. rokoch 14. storočia Tvrtko započal obdobie rozširovania bosnianskeho územia a moci. Spočiatku jeho kroky viedli na východ, kde sa rozpadla moc srbských vládcov (despotov). V rokoch1373/1374 obsadil srbské územiaPodrinje aTravunju v južnejHercegovine aZete (Čierna Hora), ktoré pred tým patrili srbskému veľmožoviNikolovi Altomanovićovi a roduBalšićovcov. V roku1377 sa Tvrtko nechal korunovať kráľom Bosny a Srbska a titul uznal aj uhorský krᾼudovít I.[5][6][7]
Od Uhorska, ktoré sa po Ľudovítovej smrti (1382) za vládyMárie ocitlo v chaose získal Tvrtko s pomocou odbojnej chorvátskej šľachty časti dnešného Chorvátska v Dalmácii a časť územia na severe dnešnej Bosny siahajúce až po južnéSlavónsko. V priebehu rokov1385 –1390 sa mu tak podarilo získať bohaté prímorské mestoKotor, znovu nadobudnúť oblasťTropolje s mestamiDuvno,Livno aGlamo, ako i ustanoviť nadvládu nad väčšinouDalmácie (mestáKnin,Split,Trogir aŠibenik, a ostrovyBrač,Hvar aKorčula). Svoje úspechy zavŕšil porážkou ofenzívy vedenej novým uhorským kráľomŽigmundom Luxemburským v roku1390. V dobových prameňoch z tejto doby sa Tvrtko tituluje okrem titulov kráľa Bosny a Srbska aj titulom kráľa Dalmácie, Chorvátska a Pomoria. Na druhú stranu okrem územnej expanzie je Tvrtkova vláda spojená aj s prvým vpádomOsmanských Turkov do Bosny v roku1386,[5][6] ako i s rastom moci bosnianskej šľachty. Šľachta v kráľovstve sa združovala v krajinskom sneme, ktorý sa nazývalstanak (aleborusag bosanski) a v neskoršom období zohrala významnú úlohu pri voľbe kráľov. Medzi najvýznamnejšie bosnianske šľachtické rody patriliHrvatinićovci, rod Hranić-Kosačovci aRadenovićovci (čiPavlovićovci).[7]
Moc na chorvátskom území užTvrtko I. skonsolidovať nestihol, pretože v roku1391 zomrel. Po jeho smrti sa moci v Bosne ujal kráľov nevlastný bratŠtefan Dabiša. Už v roku1391 na južné územie Bosny opätovne vtrhli lúpežníOsmani a krajina už krátko po Štefanovom nástupe prišla o slabo zabezpečené chorvátske krajiny. V roku1393 musel Dabiša pre uznanie svojho kráľovského titulu uznať zvrchovanosť uhorského kráľaŽigmunda Luxemburského, a sľúbiť Žigmundovi nástupníctvo na bosniansky trón po svojej smrti. Kráľovskú moc podkopávali aj ambície domácej aristokracie, ktorá viedla vlastnú politiku a bojovala medzi sebou o moc. Aby sa bosnianska šľachta vyhla odovzdaniu koruny Žigmundovi, ustanovila za kráľovnú, alebo kráľovnú-regentku Štefanovu ženuJelenu. S Jeleninou vládou však nesúhlasila časť bosnianskej šľachty, ktorá za kráľa prehlásila ďalšieho Tvrtkovho nevlastného brataŠtefana Ostoju. Ostojova vláda sa ukázala byť nešťastná, pretože proti sebe svojimi ambíciami a vojnou s uhorským vazalom,Dubrovníckou republikou, pobúril väčšinu vysokej šľachty, až nakoniec musel z krajiny v roku1404 utiecť. Novým kráľom sa stal syn zakladateľa štátuTvrtko II. Po tom, čo Tvrtko prehral v roku1408 vojnu sUhorskom bol ale od moci odstavený a šľachta na trón opäť povolalaŠtefana Ostoju.[6]
Tentokrát sa Ostoja na tróne udržal dlhšie a Bosniaci za pomoci Turkov dokoncapri Doboji porazili uhorské žigmundovské vojsko na čele sTvrtkom II. Už v roku1416 však musel Ostoja z krajiny opäť utiecť a moci sa ujal jeho synŠtefan Ostojić. Ostojić sa pri moci udržal do tureckého útoku na Bosnu v roku1420. Osmanský útok naznačil novú krízu v krajine a šľachta do pozície kráľa opätovne povýšilaTvrtka II. V roku1425 Tvrtko uzavrel proti Osmanom soŽigmundom Luxemburským spojenectvo, no za pomoc musel uznať zvrchovanosť Uhorska a za svojho dediča musel ustanoviťHermanna II. Celjského. Proti Turkom, ktorí sa o územie Bosny od uhorsko-bosnianskeho nástupníckeho konfliktu živo zaujímali, však spojenectvo neobstálo.Osmanská ríša od Bosny získala časť územia voVrhbosne ahrad Hodidjedem, ako aj 25 000 ročný tribút. Časť územia na juhu od Bosny odkúpilaDubrovnícka republika. Relatívny mier v krajine trval až do roku1432, keď sa za bosnianskeho kráľa prehlásil nelegitímny syn kráľa Štefana OstojuRadivoj Ostović.[3][6] V tomto období sa na Bosnu so svojimi záujmami obrátili aj srbskí vládcoviaJuraj Branković aSandalje Hranić, ktorí o pomoc požiadali Osmanov. Po Hranićovej smrti vtrhli Turci v roku1435 do Bosny a posilnili svoje postavenie na bosnianskom severe. V roku1441 dobyliNovo Brdo a začali prenikať hlbšie na bosenské územie.[7]
Novým legitímnym panovníkom poTvrtkovi II. sa však nestalHermann II. Cejlský, ktorý medzitým zomrel, ale ďalší nelegitímny syn Štefana OstojuŠtefan Tomaš, ktorého uznala väčšina bosnianskej šľachty. Turkami a časťou šľachticov bol však naďalej do roku1447 podporovaný aj Štefanov brat Radivoj. Spory o korunu spôsobili ešte značné oslabenie štátu, ktoré v roku1448 umožnilo vznik nového nezávislého štátu vHercegovine, kde samostatnosť vyhlásil vojvoda (herceg)Štefan Vukčić (1404 –1466).[3][6]
Štefan Tomaš sa pokúsil obnoviť moc krajiny tým, že hľadal pomoc na západe a uznal nadvládu Uhrov. Potláčal tiež, podľa katolíckej a pravoslávnej cirkviheretické zrejme bogomilské hnutieBosnianskej cirkvi. V roku1461 nastúpil na trón Tomašov synŠtefan Tomašević, ktorý bol ako jediný bosniansky panovník korunovanýpápežom. Tomašević sa sa snažil podobne ako jeho otec získať pomoc Západu a vystupoval aj proti bogomilom. Podobne ako pri zániku ostatných balkánskych kresťanských štátov však už pomoc zo západu prísť nestihla. Po tom, čo kráľ odmietol Turkom zaplatiť veľký tribút sultánMehmed II. Dobyvateľ roku1463 zhromaždil armádu a i napriek predchádzajúcim rokovaniam o mieri zaútočil na Bosnu. Krajinou v podstate iba prešiel a k významným konfliktom nedošlo. KráľaŠtefana Tomaševića Turci našli v pevnostiKljuč, odkiaľ ho vyvliekli a verejne popravili.[3][6]
Väčšina jeho bosnianskeho panstva bola pripojená kOsmanskej ríši akoBosniansky sandžak. Na severe Bosny vznikli dočasne dve uhorské správne jednotky - bánoviny jajecká a srebrenická, ktoré pre uhorského kráľaMateja Korvína spravoval titulárny bosenský kráľNikola Iločki. Titulárnymi kráľmi Bosny ako pretendenti proti Nikolovi z vôle Turkov boli ajMatija Sabančić aMatija Vojsalić. Titul bol definitívne Osmanmi zrušený v roku1476 po tom, čo Matija Vojsatič podviedol Turkov a obrátil sa naUhorsko. I uhorské územia však v 16. storočí padli do rúk Turkov a pred tým odštiepenáHercegovina (Vojvodstvo svätého Sávu) začala Osmanom podliehať v roku1482. Spolu s príchodom Osmanov sa započalo obdobie islamizácie Bosny a Hercegoviny.[3][6][8]
Zoznam bosnianskych kráľov (1377 –1463) podľa časových údajov z:[3]
.svg)
.svg)