Antoni Gaudí: Chrám Svätej rodiny Sagrada Familia, Barcelona, Španielsko, rozostavaný od roku 1883.
Architektúra (lat.architectura, zostarogr.ἀρχιτέκτων[arkʰitéktɔːn]–„hlavný staviteľ“ ←starogr.ἀρχι-–„prvý“, „hlavný“ astarogr.τέκτων–„remeselník“, „staviteľ“, „tesár“) je umenie a veda o navrhovaní a stavbe budov, objektov, stavieb a ich súborov, pamätníkov, rôznych architektonických doplnkov.
„
Architektúra je syntetickým ukazovateľom kultúry a civilizácie. Je prevažne kolektívnym výtvorom, a to umeleckým i technickým, je výrazom ekonomických možností a organizačných schopností spoločnosti, vypovedá o materiálnej i ideovej stránke života svojej doby.[1]
Vykopávky v Çatal Höyük, Turecko, 7. tisícročie pred Kr.Kromlech vStonehenge, Veľká Británia, 3.-2. tisícročie pred Kr.Chufuova pyramída, Egypt, polovica 3. tisícročia pred Kr.
Počiatky dejín architektúry siahajú do chvíle, keď človek neprihliada len na základné požiadavky stavby, ale dokáže v jej formovaní odzrkadliťestetické hodnoty, vedome v nej odráža pomocou konštrukčnej skladby zákonitostiprírody alebo jej prostredníctvom vyjadruje svoj duchovný rozmer. Najstaršie ucelené architektonické celky vznikajú vstarovekejMezopotámii. Stavebným materiálom sa stávatehla zo všadeprítomnejhliny. Vznikajú tu stavby obmedzené stavebnými prostriedkami sklenbami na malé rozpony, stupňovitépyramídy zvanézikkuraty, z ktorých najznámejšou sa stalaBabylonská veža, ako aj vôbec prvé mestá na svete. Najstaršie nálezy pochádzajú zJericha vPalestíne a zÇatal Höyüku vTurecku zo 7. tisícročia pred Kr. Medzi najstaršie pozostatky architektúry vEurópe patrí kamenný megalitickýkromlech vStonehenge vAnglicku približne z obdobia medzi 3. a 2. tisícročím pred Kr.
Európska architektúra sa začala formovať v okolíEgejského mora, naKréte vMykénach čiTróji. Neskôr z nej vznikla architektúra antická, rímska, románska, gotická, renesančná, baroková a klasicistická. Najväčší vplyv na Európsku architektúru mala práve antická grécka architektúra, najmä jej klasické obdobie určujúce vývojslohov na ďalších 20. storočí. Tieto premeny sa nediali na žiadnom inomsvetadieli.
Táto architektúra vznikala vmestských štátoch v okolí Egejského mora a pretrvávala medzi 10. a 2. storočím pred Kr. Bola harmonicky a proporčne vyvážená s bohatousochárskou a farebnou výzdobou. Okrem svetských stavieb sú jej najkrajšími ukážkami chrámy. Bezpochyby najvýznamnejšou zachovanou pamiatkou je komplex chrámovAkropolis vGréckychAténach, ktorý vznikol na vrchole klasického obdobia v 4. a 5. storočí pred Kr. V architektúrestarovekých Grékov sa sformovali tri základné stavebné kánony, rozoznateľné podľa charakteristického tvaru stĺpov,dórsky,iónsky akorintský.
Rímska architektúra v sebe spojila silný vplyv gréckej harmonickej architektúry s technickou vyspelosťouEtruskov. Vďaka novým stavebným postupom mohliRimania spojiť stĺpový systém s oblúkovým. Ako prví na svete dokázali stavať architektúru s veľkým vnútorným priestorom vďaka klenbám s veľkými rozponmi. Dodnes stojaciPanteón v Ríme z roku 25 pred Kr. má samonosnú kopulu s priemerom 43,5 metra. Rímska architektúra prekvitala až do piateho storočia.
Vo východnej časti bývalej Rímskej ríše s centrom v dnešnomIstanbule sa formuje z ranokresťanskej architektúry architektúra byzantská. Datuje sa medzi 6. až 15. storočím. Jej najkrajšou stavbou je pôvodne kresťanský chrám, neskôr mešita, dnes múzeum,Hagia Sofia v Istanbule. V 9. storočí sa z nej odvíjaveľkomoravská architektúra ako aj stredovekáruská architektúra. Je pre ňu charakteristická kombinácia centrálneho a pozdĺžneho typu chrámu s kopulami.
San Apollinare, Taliansko, prvá polovica 6. storočia.
V Európe 6. až 10. storočia sa rozvíja predrománska architektúra, prerastajúca do románskej architektúry patriacej do 11. až 13. storočia. Bola prvým výrazným slohomstredoveku. Vznikla na pôdoryse rozličných európskych národov, jej šíriteľmi sa stávajú najmäFrancúzsko,Nemecko aTaliansko. Charakterizujú ju masívne tvary, centrálne alebobazilikálne stavby spočiatku s plochými stropmi, neskôr zaklenutými krížovou klenbou a kopulou. Mohutná kamenná konštrukcia chrámov sa postupne stáva subtílnejšou.
Vo Francúzsku sa v 12. storočí zrodil prvý zo starších slohov nenapodobujúci antické stavby. Bola to gotická architektúra. Jej charakteristickou črtou sa stala vertikálna línia, lomený oblúk a premyslená konštrukcia kostry chrámu, prenášajúca hmotnosť stavby pomocou nosných rebier na vonkajšie oporné konštrukcie. Tým sa steny uvoľnili pre veľké okná vnášajúce do interiéru svetlo. Gotickákatedrála sa stáva vrcholom architektonického umenia a zároveň hlbokým duchovným symbolom. Prejavila sa aj na svetských stavbách, napríkladhradoch. Šírila sa po celej Európe až do 16. storočia, no v Taliansku nebola nikdy plne prijatá (s jednou doslova veľkou výnimkou:Milánsky dóm.)
Duomo Santa Maria del Fiore, Taliansko, 15. storočie (kopula).
Renesančná architektúra sa formuje v TalianskejFlorencii začiatkom 15. storočia. Navracia sa ku ideálom antického sveta. Vznikajú paláce, zámky a vily. Pre chrámy je charakteristická centrálna dispozícia s kupolou, ktorej najznámejšou ukážkou je florentskýDuomo Santa Maria del Fiore, vo svojej dobe najväčšia stavba svojho druhu na svete. Vďaka talianskym architektom sa šírila doUhorska,Čiech,Poľska a v 16. storočí do Ruska.
Baroková architektúra sa šíri z Talianska od konca 16. storočia. Charakterizuje ju dynamika, krivky, monumentálnosť, pompéznosť a iluzívnosť. Má zložité priestorové kompozície, plasticky prehnuté fasády a snaží sa uplatniť všetky umelecké druhy v jednom diele. V polovici 18. storočia vyústila do Rokoka.
Klasicistické obdobie sa opäť navracia ku klasickému umeniu antiky, jeho racionalite a harmónii. Bola podmienená archeologickými nálezmiPompejí aHerkulanea. V architektúre sa prelína s vrcholným obdobím renesancie. V jej kompozícii prevláda symetrické členenie. Šíril sa najmä z Francúzka a Nemecka. Klasicizmu protirečil v 19. storočí Romantizmus.
