Zakladateľom rodu bolabbásovský guvernérIbráhím I. ibn al-Aglab (800 –812), ktorého v dôsledku predchádzajúcich berberských vzbúr poveril správou územia kalifHárún ar-Rašíd. Ibrahím sa udeleného územia ujal a kalifovi posielal ročný poplatok 40 000 dinárov, inak však začal vládnuť pomerne samostatne a založil nezávislýsunnitský emirát so sídlom vKajruváne. V nasledujúcom období Aghlabovci síce oficiálne naďalej podliehaliabbásovským kalifom, no prejavovalo sa to iba pri poradí mien v modlitbechutba. Ibráhímova vláda bola z vojenského hľadiska spojená najmä s upevňovaním moci v Afrike a potláčaním berberských povstaní. Začiatkom 9. storočia sa mu a Abudlláhovi podarilo postupne ovládnuťTunisko,Tripolsko a časťAlžírska.
Za vlády Ibráhímovho synaZijádatulláha I. v krajine vypukla silná arabská vzbura, ktorá však bola potlačená a následne sa krajine v rokoch827 –831 podarilo ovládnuť byzantskúSicíliu, v roku868Maltu, a neskôr aj časť južnéhoTalianska. Šlo o poslednú fázu arabskej invázie zavŕšenú dobytím poslednej sicílskej pevnostiTaormina v roku902. Aghlabovci mali silné námorníctvo, známa bola ich pirátska činnosť a prepadanie kresťanských prístavov a miest. V roku838 vyplieniliMarseille, v roku840 talianskuAnconu, v roku849 burgundskýArles a v roku846 dokonca perifériuRíma. Rím znovu ohrozili v roku849 a v roku878 sa pápežJán VIII. musel zaviazať k poplatkom. Podobne už pred tým učinili iné bohaté talianske prístavné mestáGaeta,Amalfi,Neapol, čiSorrento.
Koncom 9. storočia sa však aghlabovské úspechy v Taliansku začali rúcať. OživenáByzantská ríša pod vládouMacedónskej dynastie začala proti krajine viesť protiofenzívu a dokázala získať späť početné mestá a pevnosti. Podobne sa do protiofenzívy spustili aj západní katolíci. V roku909 bol štát oslabený medzikmeňovými spormi a poľahky vyvrátenýšíitskymiFátimovcami. Z obdobia Aghlabovcov sa v severnej Afrike zachovalo viacero kultúrnych pamiatok náboženského i svetského charakteru.[1][2][5]
Zoznam panovníkov[2]
