Vreckaté huby
Autor:Peter Pančík
Publikované dňa:
Citácia: PANČÍK, Peter. 2016.Biopedia.sk: Vreckaté huby. [cit. 2025-03-29]. Dostupné na internete: <https://biopedia.sk/huby/vreckate-huby>.
Vreckaté huby tvoria jednobunkové stielky (kvasinky) alebo vláknité podhubie, ktoré sa môže splietať a vytvárať nepravé pletivá podobnéparenchýmu. Netvoria žiadne pohyblivé rozmnožovacie útvary. Z nepohlavného rozmnožovania sa vyskytujú hlavnekonídiospóry. Známa je aj fragmentácia hýf.
Spoločným znakom pohlavného rozmnožovania vreckatých húb je vytváranie vreciek –askus. Je to špeciálna výtrusnica, v ktorej sa nachádzajú haploidné spóry –askospóry. Vrecká sa obyčajne nachádzajú vplodniciach (askokarp) (výnimka kvasinky) rôzneho tvaru, kde môžu byť uložené voľne alebo v tzv.výtrusorodej vrstve (técium).
Je to druhovo najbohatšia skupina húb. Najvýznamnejšie rady v rámci vreckatých húb sú:
Rad: Kvasinkotvarélink
Kvasinkotvaré (Saccharomycetales) huby nevytvárajú plodničku (askokarp) ako všetky ostatné vreckaté huby. Vrecká vznikajú jednotlivo po karyogamii. Väčšina zástupcov netvorí ani typické mycélium a ich stielka je často len jednobunková. Majú schopnosť rozmnožovať sa pučaním (gemácia), pričom môže vzniknúťnepravé pučivé pseudomycélium. Pohlavne sa rozmnožujú splývaním haploidných buniek, výsledkom čoho je diploidná zygota, ktorá sameioticky rozdelí na 4 askospóry a zmení sa tým pádom na askus. Niekedy sa zygota nemusí hneď meioticky rozdeliť na haploidné spóry, ale sa delí mitoticky na diploidné dcérske bunky, ktoré žijú ako samostatné organizmy. Životný cyklus kvasiniek tak môže pozostávať z haploidného aj diploidného štádia.
Kvasinky žijú väčšinou saprofyticky, ale známe sú aj parazitické druhy. Sú to prevažne drobné jednobunkové mikroskopické organizmy, ktoré majú fermentačné schopnosti, a preto sa odpradávna využívajú v biotechnológiách. Pri kvasných procesoch vznikajú alhokoly, organické kyseliny a oxid uhličitý. Pre človeka majú najväčší význam tie, ktoré produkujú etanol. Niektoré sú aj producentmivitamínov. Pre svoje vlastnosti nachádzajú kvasinky uplatnenie najmä v potravinárskom a farmaceutickom priemysle. Pri niektorých druhoch bola v bunkovej stene zistená hemicelulóza.
Kvasinky sú vynikajúcimgenetickým modelom a boli u nich uskutočnené mnohé objavy aplikovateľné pre všetky eukaryotické organizmy, vrátane človeka. Niektoré môžu niesť dodatočné genetické elementy –plazmidy – podobne akobaktérie.
Kvasinka pivná (Saccharomyces cerevisiae) sa používa na skvasovanie sladu pri výrobe piva, na výrobu pekárenských kvasníc (droždie je vlastne biomasa kvasinkových buniek), na výrobu liehu a vitamínov zo skupiny B. Nevyskytuje sa vo voľnej prírode, je známa len ako kultivar. Naproti tomukvasinka vínna (Saccharomycetes cerevisiae var.ellipsoideus) sa vyskytuje aj vo voľnej prírode, napr. na bobuliach hrozna. Je pôvodcom kvasenia ovocných štiav. Ďalší zástupcovia majú význam pri výrobe niektorých druhov syra.
Veľkú skupinu tvoria kvasinky, ktoré sa rozmnožujú len nepohlavne (pučaním). Z nich tvoria väčšinu parazitické patogénne huby, pôvodcovia chorôb rastlín, zvierat i človeka. Niektoré druhy roduCandida sú príčinou primárnych mykóz nechtov, kože, slizníc i sekundárnych systémových infekcií človeka a zvierat (napr.belostka obyčajná –Candida albicans).
Rad: Paplesňotvarélink
Medzi paplesňotvaré (Eurotiales) patria všeobecne známe a veľmi rozšírené "plesne"aspergil (Aspergillus) apenicil (Penicillium), ktoré vytvárajú štetkovito rozkonárené vlákna odškrcujúceretiazkovité konídiá (nepohlavné rozmnožovanie). Pri menej častom pohlavnom rozmnožovaní vznikajú drobné guľovité uzavreté plodničky bez otvoru –kleistotéciá, v ktorých sú vrecká nepravidelne rozptýlené.
Sú užitočné v potravinárskom priemysle (výroba plesňových syrov), vo farmaceutickom priemysle (výroba penicilínu), ale môžu byť nebezpečné tvorbou mykotoxínov s karcinogénnymi účinkami.
Rad: Múčnatkotvarélink
Medzi múčnatkotvaré (Erysiphales) zaraďujeme obligátne parazity cievnatých rastlín so silnou rodovou a druhovou špecificitou paraziticko-hostiteľského vzťahu. Pomenovanie dostali od pomúčeného vzhľadu napadnutých rastlinných orgánov, ktoré spôsobujú konídie a mycélium nachádzajúce sa na povrchu infikovaných orgánov. Preto o nich hovoríme ako oektoparazitoch, zriedka sú endoparazitmi. Na konci vegetačného obdobia (na jeseň) sa začínajú tvoriť plodničky –kleistotéciá, ako dôsledok pohlavného rozmnožovania.
Najrozšírenejším druhom jemúčnatka trávová (Blumeria graminis, starší rodový názovErysiphe), ktorá spôsobuje škody na kultúrnych (obilniny) i divorastúcich rastlinách. Boj proti tejto hube sa vedie šľachtením odolných kultivarov.
Rad: Kyjaničkotvarélink
Zástupcovia kyjaničkotvarých (Clavicipitales) tvoria plodnice typuperitécia, ktoré majú otvor, cez ktorý sa vrecká dostávajú von. Väčšina druhov sú parazity rastlín, najmä tráv, alebo hmyzu.
Nebezpečným cudzopasníkom na raži a trávach jekyjanička purpurová (Claviceps purpurea), známa akoražná hubka. Jej vlákna žijú v semenníkoch spomenutých rastlín. V čase dozrievania zŕn sa spletajú, čím vzniká tmavý rožtekovitý útvar –sklerócium, známy pod menomnámeľ. Je to útvar, ktorý slúži k prezimovaniu. Na jar z neho vyrastú paličky s plodničkami. Námeľ obsahuje alkaloidy (tzv.ergotové alkaloidy), ktoré sú vo väčších dávkach nebezpečné a spôsobujú symptómy tzv.ergotizmu. Zvlášť v stredoveku sa ergotizmus vyskytoval veľmi často po požití múky z napadnutého obilia u človeka ale i dobytka. Z námeľa sa vyrábajú lieky proti krvácaniu, vysokému krvnému tlaku a pod. Nakoľko je významnou surovinou pre farmaceutický priemysel, v súčasnosti sa ražná hubka pestuje pomocou umelých infekcií. Z alkaloidov námeľu sa vyrába polosyntetický derivátLSD.
Rad: Čiaškotvarélink
Charakteristickým znakom čiaškotvarých (Pezizales) sú plodnice typuapotécia, ktoré sú široké, otvorené a v mnohých prípadoch nápadne sfarbené. Samotné vrecká sa otvárajú viečkom a spóry sú aktívne vystreľované až do niekoľko centimetrovej vzdialenosti. Nepohlavné rozmnožovanie je bezvýznamné a pri mnohých rodoch úplne chýba.
Plodnice niektorých vreckatých húb sú jedlé, ako napr.smrčok jedlý (Morchella esculenta). Klobúk je v obryse vajcovito oválny, dutý s rozlične veľkými nepravidelnými jamkami, ktoré sú od seba vzájomne oddelené rebierkovitými priehradkami. Hlúbik je dutý, žltkastý, zrastený s klobúkom. Dužina je bez výraznej chuti a vône. Smrčok rastie hlavne v teplých vlhkých lužných lesoch. Je to chutná jedlá huba.
Jedovatým zástupcom tejto triedy jeušiak obyčajný (Gyromitra esculenta). Klobúk je v obryse nepravidelne okrúhly alebo rozmanito členený. Na povrchu býva mozgovito poprehýbaný. Na vonkajšej strane je červenohnedý, vnútri dutý a biely. Hlúbik je nepravidelne valcovitý, často dvojitý, na povrchu belavý až žltkastý. Ušiak rastie hlavne v ihličnatých lesoch.
Zopakuj si
Nasledujúce otázky sú interaktívne. Klikni na otázku a zobrazí sa ti minitest. Pozor, správnych odpovedí môže byť viacero!
Ďalšie články
Základná charakteristika húb
Huby sú prastaré heterotrofné organizmy, ktoré si botanici a zoológovia dlho prehadzovali ako horúci zemiak. Nikto nevedel, kam ich zaradiť, pretože rastú ako rastliny, ale zároveň žiadna huba nie je schopná fotosyntézy. Problematiku pôvodu húb sa s prispením molekulárnej biológie napokon podarilo vyriešiť.
Nižšie huby
Nižšie huby tvoria voľným okom neviditeľné mikroskopické podhubie. Netvoria plodnice. Patria sem napr. triedy chytrídiomycéty, riasovky a spájavé plesne.
Bazídiové huby
Bazídiové huby sú po askomycétach druhou najväčšou skupinou húb. Mnohé vytvárajú typické plodnice, na aké sme zvyknutý, keď sa povie slovo hríb, resp. huba. Hríby tvoria len malú skupinu húb. Okrem "typických" húb sem patria aj sneti a hrdze.
Lišajníky - dvojtvárne organizmy
Lišajník predstavuje symbiózu hubových vláken s niektorými riasami alebo sinicami. V minulosti sa lišajníky zaraďovali medzi rastliny, neskôr boli zaradené v rámci ríše húb do skupiny Lichenes. Dnes nemajú lišajníky v systéme osobitné postavenie, klasifikujú sa podľa hubovej zložky, tzn. že sa lišajník klasifikuje podľa toho, ako je klasifikovaný príslušný mykobiont tvoriaci symbiotický organizmus.
